Je to dočasný kompromis a umelo navodený spánok nikdy neprinesie stav relaxácie a hlbokého uvoľnenia, ktoré umožňujú nášmu telu zregenerovať sa a nášmu podvedomiu spracovať potlačené a nevedomé podnety. Naše telo si veľmi rýchlo vytvorí na liek závislosť a často je potrebné postupne dávky liekov zvyšovať. Okrem toho sa umelý spánok postupne prejavuje aj na našej psychike. Sme stále menej odolnejší voči stresu a naše reakcie sú spomalené a neadekvátne. Naše emócie počas dňa oscilujú od apatie a únavy až po podráždenosť a výbuchy zlosti.
Naše telo je stále ťažšie a aj tie najmenšie a najjednoduchšie úkony si vyžadujú nadľudské úsilie. Môžeme sa cítiť chytení v klietke vlastnej bezmocnosti a nedostatočnosti. Nevidíme žiadne východisko. Tí, ktorí ešte vládzu, hľadajú alternatívu v bylinkách, homeopatii alebo čínskej medicíne. Keď vyčerpajú všetky možnosti, vzdajú to. Nie je divu, že sa stále častejšie hovorí o vážnych stavoch vyhorenia a depresie, nehovoriac o rastúcom počte nespavosti.
Môj pohľad na problém je z hľadiska nášho podvedomia veľmi jednoduchý. Príroda do nás zabudovala dokonalý systém, ktorý nám pomáha prežiť. Nedávno som narazila na knihu Viktora E. Frankla o jeho zážitkoch z koncentračného tábora. Hovorí o našich hraniciach a zároveň o neskutočnej vnútornej sile, ktorá mnohým pomohla prežiť neľudské a pre nás nepredstaviteľné životné podmienky. Opisuje, ako na holých pričniach ležali vedľa seba ôsmi väzni, museli ležať len na boku, aby sa tam zmestili, bez vankúšov a prikrývok, v tých najnemožnejších polohách a predsa zaspali. Unikli do spánku, ktorí im prinášal úľavu, pomáhal im načerpať silu, či už fyzickú alebo psychickú. Ten obraz mi veľmi silno utkvel a je pre mňa ďalším z mnohých potvrdení toho, že všetky nástroje v sebe máme, dokážeme nemožné. Len je stále menej tých, ktorí sú schopní ich využiť pre svoje uzdravenie.
Spoločnosť nás programuje strachom a pocitmi nedostatočnosti. Stávame sa závislými na „silnejších a múdrejších“, vytvárame si závislosti na liekoch a zabúdame na to, že príroda je dokonalá a všemocná. Naše podvedomie má prostriedky na sebaliečenie a vnútorný rast. My sme sa však pod vplyvom výchovy a médií od neho oddelili. Oddelení od svojich zdrojov žijeme v strachu a pocite ohrozenia, ktoré prinášajú nespavosť a úzkosť, depresie a pocit beznádeje.
Nespavosť býva jedným z prvých varovných signálov nášho podvedomia, že je preplnené nespracovanými traumami, emóciami, strachom a nespokojnosťou. Ak je človek vnímavý sám k sebe a má túto informáciu, stačí tú výzvu prijať a nájsť spôsob, akým so svojím podvedomím začať komunikovať a umožniť mu tak potlačený obsah uvoľniť alebo spracovať. Opäť pre mňa ako hypnoterapeutku je autohypnóza veľmi účinnou a pri tom jednoducho osvojiteľnou technikou, ktorú učím na svojich kurzoch a som pevne presvedčená, že by nás ju mali učiť už na základnej škole. Mali by nás učiť o našom podvedomí a o tom, ako ho využívať vo svojom živote.
Ale smutným faktom zostáva, že je ešte stále príliš veľa ľudí a inštitúcií, ktorým vyhovuje, že sú ľudia oddelení od svojich zdrojov a sú tak ľahšie ovládateľní a manipulovateľní. A tak je to o každom z nás, aby sa rozhodol. A pre mňa osobne aj silný zdroj motivácie k tomu, aby som o tom písala, hovorila a učila tých, ktorí sa chcú o svojom podvedomí a svojich zdrojoch dozvedieť viac.
